Ako už bolo spomenuté v predchádzajúcich dvoch článkoch, počas 1. svetovej vojny dôstojníci armády videli, že elektrické nakladače trojkolky sú ideálne na prepravu výbušnín. Vynálezca nakladača, Eugene B. Clark, dostal od armády prioritnú objednávku na stavbu trojkolesového nakladača a Clark pridelil samostatnú výrobnú linku a následne postavil celý závod.
Pre Baker (výrobca elektromobilov, ktorý v roku 1920 predstavil svoj prvý elektrický vysokozdvižný vozík, ktorý sa používal na prepravu oceľových ráfikov). Prvá svetová vojna bola obdobím ekonomickej stagnácie, keďže výroba tu bola pozastavená pre nedostatok surovín. Výsledkom bolo, že v Európe sa prvé miestne vyrábané vysokozdvižné vozíky začali sériovo vyrábať až v roku 1923. Prvé informácie o elektrických vysokozdvižných vozíkoch sa začínajú objavovať s uvedením modelu KF202.
Druhá svetová vojna poskytla silný impulz pre rozvoj výroby vysokozdvižných vozíkov hlavne v USA. Jasným potvrdením tejto skutočnosti je použitie vysokozdvižných vozíkov americkou armádou v procese prepravy veľkého množstva munície na palubu. Tu sa vysokozdvižné vozíky stali nenahraditeľnými, keďže armáda potrebuje veľmi rýchlo vyložiť celé flotily nákladu. Vysokozdvižné vozíky sa dokonca používajú na lodiach amerického námorníctva na odpratávanie trosiek z palúb, z ktorých vzlietajú lietadlá, a ich vysypávanie do morskej vody. Výroba vysokozdvižných vozíkov sa dramaticky zvýšila a časy ťažkej ručnej práce sú dávno preč. Stačí povedať, že každý mesiac Clark stiahol z Clarkovej výrobnej linky približne 2{1}} vysokozdvižné vozíky (v porovnaní s 50 až 75 pred vojnou). Počas druhej svetovej vojny dodal Clark 90 percent vysokozdvižných vozíkov zapojených do americkej vojenskej ekonomiky.
Po skončení nepriateľských akcií v roku 1945 americká armáda ponechala v Európe nielen prevádzkyschopné vysokozdvižné vozíky, ale obrovské množstvá. Všetci americkí výrobcovia podpísali exportné zmluvy na dodávku zariadení a vymenovali svojich európskych predajcov a distribútorov. V Európe začínajú vysokozdvižné vozíky skutočne prekvitať. Ďalším pozitívnym technologickým výsledkom 2. svetovej vojny bol nový koncept „preprava tovaru a zariadení“. Manipulácia s tovarom na takzvaných europaletách (ručné vysokozdvižné vozíky) od BT Industries (Švédsko) spolu s novým nakladacím zariadením ušetrila milióny človekohodín pri nakládke a vykládke lodí, vlakov a nákladných vozidiel.
V roku 1959 japonská TCM (Toyo Carrier Manufacturing Co., Ltd.) a Komatsu Corporation dodali prvú sériu vysokozdvižných vozíkov do Európy; Vysokozdvižné vozíky Nissan sa začali dodávať v roku 1965 a Toyota sa začala dodávať v roku 1969. Vo všeobecnosti možno tvrdiť, že 60. roky boli začiatkom európskej „ázijskej invázie vysokozdvižných vozíkov“. Japonskí výrobcovia sú zároveň zastúpení na západných trhoch spolu s európskymi, americkými a do určitej miery aj východoeurópskymi konkurentmi. Po prvé, ponúkali produkty za nižšie ceny ako európski výrobcovia, ktorí začínali s menej kvalitnými vysokozdvižnými vozíkmi, ale potom dosiahli rovnakú úroveň konkurencie ako európske vysokozdvižné vozíky. Okrem toho japonské vysokozdvižné vozíky vstúpili na európsky a americký trh s dodatočným vybavením v štandardnej výbave, pričom trhovú cenu znížili o 35 percent. V 80. rokoch minulého storočia spustili európske továrne na vysokozdvižné vozíky protiofenzívu a pokúsili sa obmedziť dovoz vysokozdvižných vozíkov z Ázie zvýšením dovozu vysokozdvižných vozíkov na svoj kontinent a zvýšením ciel. Japonsko rýchlo zareagovalo, najskôr Toyota zriadila svoj vlastný závod na výrobu vysokozdvižných vozíkov v Európe (Ansenyi, Francúzsko) a čoskoro nasledovali ďalšie japonské spoločnosti: TCM (Bruges, Belgicko), MItshubish (Almere, Holandsko), NISSAN (Pamplona, Španielsko), Komatsu (najskôr v Leighton Buzzard, Spojené kráľovstvo, potom v Bari, Taliansko.
Podobná situácia nastala v Spojených štátoch, kde sa vysokozdvižné vozíky spočiatku dovážali z Japonska a nabrali na obrátkach v 70. rokoch minulého storočia. Keď Američania nasledovali Európu a obmedzili dovoz z Japonska, japonské spoločnosti si tiež založili svoje vlastné výrobné základne v Spojených štátoch: vysokozdvižné vozíky Nissan v Marengu, Illinois a vysokozdvižné vozíky TOyota v Indiane. Vysokozdvižné vozíky Komatsu majú závod v La Mirada v Kalifornii (neďaleko Los Angeles).
V roku 1976 vyšiel prvý bezpilotný vysokozdvižný vozík Komatsu na diaľkové ovládanie.
